Poloniny – hrebeňom od Ďurkovca po Ruské sedlo

Poloniny - sedlo pod Ďurkovcom

Po roku opäť na úpätí Polonín. Tento civilizácie značne ušetrený kus prírody mi urobil pri mojej prvej návšteve silnú ryhu do zážitkového laloka môjho mozgu. Zimnú návštevu na lyžiach mi prekazila hnusná dlhá viróza, ale o to viac som sa tešil na bikovanie v tejto krásnej divočine. 

Poloniny Runina - start

Začiatok v dedinke Runina

Ako východiskový bod som zvolil tentokrát dedinku Runina.  Počasie napriek sľubovaným 32°C vyzerá na pohodu. Pod mrakom a o 9,oo ukazuje teplomer príjemných 19°C. Auto nechávam na parkovisku na konci dediny a vyrážam po modrej značke. Poľná cesta síce stúpa celkom citeľne do kopca, ale dá sa. Od rázcestia so žltou značkou sa chvíľu veziem po starej asfaltke a potom už vstupujem do bukového pralesa. Po chvíli už bicykel začína byť dýchavičný, tak radšej zosadám, aby som ho hneď na začiatku neuštval.

Poloniny – bukový prales

Počas tlačenia bicykla mám aspoň čas kochať sa pohľadom na krásne staré buky. Spomínam na knižku Tajný život stromov, ktorú som nedávno dočítal a pod jej vplyvom sa na toto prastaré spoločenstvo pozerám úplne inými očami. Sú tu všetky generácie, od niekoľkostoročných matuzalemov po maličkých škôlkárov. Staré buky sa týčia do výšky vyše 50 m a pod nimi už čakajú na svoju príležitosť juniori. Len čo sa miesto uvoľní, najschopnejší z nich obsadí uvoľnené miesto a rodič mu svojimi telesnými zvyškami pomôže v prvých rokoch rozvoja. 

Čarovné javory
Po necelej hodine premýšľania nad tým, čo si o ľuďoch tieto buky asi myslia, vychádzam z lesa na hrebeň do sedla pod Ďurkovcom, kde znovu nasadám na bike.

Jazda divokou prírodou

Prvý zjazdík, kde chodníček len tuším vo vysokej tráve, dáva zabudnúť na tlačenie do kopca. Ďakujem svojej lenivosti, že som neprezul plášte a nechal na kolesách tučné Panaracer Neo-Moto 2,30″. Po včerajších lejakoch je hlavne humusová pôda pod stromami riadne rozmočená. Hôľnaté úseky sa striedajú so zalesnenými, buky dopĺňajú rozprávkové javory, trávu striedajú obrovské listy deväťsilu. Ako v zakliatom lese z rozprávky.

Poloniny -hrebeňom

Na Pľaši stretávam prvého človeka. Česká partia sa vybrala na hrebeňovku. Postupne stretávam zvyšok skupiny a aj pár Poliakov. Slováka som, podobne ako vlani, v Poloninách mimo dediny nestretol. Vlastne vlani áno, dvaja išli po turistickej značke. Na veľkom traktore, ktorý za sebou zanechával dve hlboké ryhy…

Nasleduje ešte jedno prudšie stúpanie na Kruhliak a potom sa už hrebeň pomaly zvažuje.

Zjazd do Ruského sedla je parádny trail, akoby ho niekto upravil pre bikerov. Keďže viem, že v mojom veku sa už hoja zlomeniny pomaly, oceňujem dobré brzdy a o to dlhšie si zjazd vychutnám. Z Ruského sedla schádzam cyklotrasou po pevnej štrkovej ceste peknými serpentínami cez bývalú obec Ruské až po Smrekovicu, kde odbočím po modrej značke cez les smerom do Runiny.

Lávka nad potokom

Po parádnej lávke vysoko nad potokom radšej pretlačím. Za potokom ma z opojenia divokou prírodou vytrhnú stopy po slovenských lesákoch a moje pocity sa menia na bezmocnú zlosť. Hlboké koľaje po ťažkom stroji lesných robotníkov úlne zničili chodník. Rovnako ako vlani pri Novej Sedlici. Suchou nohou neprejdeš, o jazde na bicykli ani neuvažujem. Toto tu, v Národnom parku robia lesníci, ktorí ťa do lesa nepustia s argumentom, že bicykel poškodzuje chodníky a spôsobuje eróziu. Priviazať k mravenisku a poliať medom…
Nadávajúc ako chorá vrana tlačím bicykel skoro kilometer, kým sa znova dá vysadnúť do sedla a došliapať do Runiny.
Celý výlet, aj keď to bolo len necelých 30 km, mi trval 4,5 hodinky pohodovým tempom.