Maramureš – krajina salašov

Maramureš bicykle a kone

Tento rok sme zvolili pre našu tradičnú cykloakciu Rumunsko – národný park Maramureš. A bol to výborný výber. Je to len niečo vyše 400 km, tak nám v pohode stačí vyraziť z Košíc o 15,30. Bicykle sme prisali na strechu seasuckerom a vyrážame. Do jedenástej musíme byť na mieste. To bol prvý omyl. Druhý som si uvedomil v Michalovciach, keď nás navigácia posielala na Vyšné Nemecké. Cez Ukrajinu sme rozhodne netúžli ísť. Tak sa otáčame späť na Maďarsko a postupne zisťujeme, že priemerná rýchlosť bude okolo 50 km/hod. O pol druhej v noci sme pred chatou Alpina v sedle Pasul Prislop. Pani chatárka s tým našťastie nemala žiadny problém, len poznamenala, že ráno o 7,oo nás zobudia cestári. My sme verili, že cestári predsa nezačínajú skôr ako o deviatej, ale presne o 7,oo spustili pod oknami stavbári taký rachot, že sme sa rozhodli radšej sadnúť na bicykle a zmiznúť. 

Maramureš kosodrevina

Vyrážame po cestičke za chatou, po červenej značke do kopcov Maramurešu. Počasie hlásia až do nedele horúce, čo sa splnilo do bodky. Teplota ani vo výške 1.700 m neklesla pod 30°C. Zaplatili sme za to spálenou kožou na nezakrytých častiach tela (starí somári vyrazili bez ochranného krému…), ale výhľady boli nádherné, s výbornou viditeľnosťou.

Maramureš – salaše a divoké psy

Za prvým kopcom prvý salaš. Romantika, celý rozradostení sa blížime k stádu oviec, keď proti nám vyrazil kavkazsko-rumunský ovčiak s nedobrými úmyslami v očiach. Našťastie ho včas zabrzdila reťaz. Marek poznamenal, že na internete čítal odporúčanie pribaliť si do Rumunska paprikový sprej proti psom. Dobrá rada. Salaš je tu za každým kopcom, už z diaľky sa snažíme zistiť, či sú psy priviazané. Takmer nikde nie sú. Kým sme sa spamätali už nás svorka obkľúčila. Neváhame, zoskakujeme z bicyklov a vytvárame obrannú formáciu, skrytý za bicyklami. Našťastie prišiel včas honelník, očividne zvyknutý na takéto divadlo a psov odohnal. Mali sme v pláne salašom sa vyhýbať, ale značka vedie po poľných cestách a tie idú vždy priamo cez slaše a tak sme podobných príhod zažili ešte niekoľko.

Na značenie si treba zvyknúť

Systém turistického značenia je trochu iný ako u nás. Na mape boli zaznačené len červené značky a až posledný deň som pochopil, že je rozdiel či je červený pásik, alebo krúžok. Našli sme aj modrú značku, ktorá na mape nebola, tak sme sa ju rozhodli preskúmať. Zlý nápad. Chodník sa strácal v kosodrevine, vysokej vyše 2 metre. Nič, kúsok potlačíme a za týmto kopčekom zase sadáme do sedla. Omyl. Kosodrevina po chvíli tak zhustla, že bol problém bicykel cez ňu pretiahnuť. Po polhodine zúfalého kliesnenia nás chytajú žiale a nevieme sa dohodnúť, či je lepšie ísť ďalej, alebo sa vrátiť. Rezignovane sme striedavo vyslobodzovali riadítka, sedadlo, pedále ešte asi hodinu. Marek tvrdil, že sa mu pokazil computer, lebo mu za skoro dve hodiny pribudol len 1 km. Computer ukazoval správne…
Odmenou je ale nádherný výhľad z najvyššieho vrcholu Cearcanu (1846m) na krásny Maramureš. Dole sme zvolili smer podľa toho kde nebola kosodrevina. Strmý, hrboľatý zjazd do sedla, ďalší zážitok s divými psiskami a potom nádherný zjazdík asi 8 km až na kraj Borsy a odtiaľ po serpentínach hore na chatu 15 km, 800 výškových metrov. Pri 35°C celkom záhul. Ďalší deň sme radšej zvolili ľahšiu etapu k jazeru a poobede sme sa zviezli do Borsy a dali sme wellness v jednom hoteli.

Maramureš - ako Vinetou

Posledný deň sa nám konečne podarilo trafiť trasu, ktorú sme mali naplánovnú na prvý deň. Okolo chaty Cabana Fantana Stanchii (je to vlastne tiež salaš) sa spúšťame najskôr po červenej značke a potom po neznačenej poľnej ceste až do doliny pod Dealul Bucatii. Krásny dlhý zjazd po šotoline nás zviezol o 800 výškových metrov dole. Susednou baníckou dolinou musíme toto prevýšenie zase nastúpať. Napriek tomu, že sme hlboko v doline, slnko nám pečie stále na hlavy, tak sa každú polhodinku máčame v potoku. Po ôsmich hodinách sme opäť na chate.

Veľa muziky za málo peňazí

Večer nás teta chatárka šokuje účtom – za 5 nocí s raňajkami, večerami, mnohými pivkami, kávičkami, pohárikmi domácej za každou večerou sme platili 50,- EUR na osobu. Dávame si teda ešte po pivku a nechávame kráľovský tringelt. Ak chcete zažiť krásnu, civilizáciou minimálne dotknutú prírodu, dobrodružné jazdy bez toho aby vás naháňal nejaký lesník na džípe, že bicyklujete po lese, Maramureš je to správne miesto.

Na čom sme jazdili

Počas nášho tripu sme testovali bicykle Rock Machine – najnovší model Blizzard 90-27 (kolekcia 2018), tohtoročný Blizzard 90-27+ a  karbónový hardtail Explosion 90-27. Keďže všetci sme bikeri turistického typu, neprešli bicykle nejakou enduro zaťažkávacou skúškou, ale užívali sme si neskutočne výborné jazdné vlastnosti a spoľahlivosť. Blizzardy v zjazdoch boli poslušné a aj pri vysokých rýchlostiach sme sa my amattéri cítli bezpečne. Obavy som mal skôr z dlhých stúpaní, ale bol som prekvapený, že to oproti hardtailu nebol veľký rozdiel. Karboňák si tiež odviedol svoje a čo mu chýbalo pri náročných zjazdoch, vracal pri tlačení v nezjazdných stúpaniach.  Prvýkrát počas takéhoto tripu nás nestretol ani defekt, ani roztrhnutá reťaz. 
Otestovali sme aj úplne novú enduro prilbu Alpina ROOTAGE. Napriek veľkej horúčave bolo v prilbe vďaka výbornému odvetraniu znesiteľne aj počas dlhých stúpaní. Prilby je ľahká a pritom máte pocit, že celá hlava je dobre chránená.